Weronika

"Neviem, či to má ešte význam," povedala som Ivete a popri tom som si odchlipkávala z čaju. Vychutnávala som si jeho prijemnú chuť a aspoň na chvíľu som sa snažila reálne uvažovať nad možnosťami, ktoré mi ešte ostávajú. Pravdepovediac nebolo ich veľa. "A čo chceš vlastne spraviť, chceš sa s ním rozísť?" "Ešte neviem. Poriadne som nad tým nerozmýšľala. Práve preto som ťa sem pozvala, lebo potrebujem radu. Vlastne nechcem, aby si mi radila, čo mám robiť, ale veď vieš..." Iveta súhlasne prikývla hlavou a naliala si do pohára džús. Vie totiž, že aj keby mi radila akokoľvek, ja by som sa aj tak rozhodla podľa svojho. Všetci, čo ma poznajú aspoň trochu, vedia ako to so mnou je. Som strašne nerozhodná, takže svoje konečné rozhodnutia aj tak ešte stokrát zmením. "Toto som ale fakt nečakala," pokračovala som ďalej,"vždy som si myslela, že ma nadovšetko miluje, ale teraz fakt neviem... Proste ma tým veľmi ranil. A dalo by sa povedať, že týmto skutkom vlastne zničil všetko krásne, čo medzi nami bolo. Veď vieš... No ja ho aj tak milujem, preto uvažujem aj nad tým, že by som mu to odpustila." "Čo si sa načisto zbláznila?! Ja byť na tvojom mieste, tak mu rovno vytrhnem toho jeho krásavca a hodím ho psom! Čo si vlastne o sebe myslí? Čo ťa považuje až za takú hlúpu, že by si mu to odpustila? Veď to predsa nie je len taká maličkosť, na ktorú môžeš kedykoľvek zabudnúť. Keby nebol ožratý ako prasa, tak by sa to možno nestalo. Ale ani to ho neospravedlňuje! Veď ste spolu preboha už tri roky a on si to nakoniec rozdá s takou úplnou chuderou, čo ti nesiaha ani po členky. A kde je vlastne teraz?" "No kde by asi bol? Je u svojej milej mamičky a každý deň mi vyvoláva ako blázon, aby som mu odpustila, že ma miluje, že to nechcel spraviť a podobne. Vkuse mi od neho chodia správy, vypisuje mi kadejaké zaľúbené básničky a vkuse mi vyvoláva. Som si minule vypla mobil, lebo ma to už fakt prestalo baviť a neuhádneš koľko som mala zmeškaných hovorov. Najmenej zo tridsať! Je to fakt blázon." "A čo si mu vlastne odpísala? Alebo si s ním volala?" "Napísala som mu jednu sms-ku, lebo fakt som nemala chuť sa s ním rozprávať, že nech príde domov a pobalí si veci, že ho tu už nechcem vidieť." V tom zo mňa vytriskol prameň sĺz, ktoré som už dlhšie nemohla udržať. Iveta si sadla vedľa mňa a povedala mi, aby som neplakala, že Lukáš si vlastne ani nezaslúži mať takú skvelú priateľku ako som ja. Nahla sa ku mne a objala ma. Vtedy konečne po pár dňoch samoty, som sa cítila na chvíľku bezpečne. Bezpečne a hlavne som cítila, že aspoň niekomu na mne záleží. Že Iveta, je skutočne tá najlepšia kamarátka, ktorú som kedy mala.