Weronika

Konečne som sa ponorila do horúcej vody a zatvorila si oči. Začala som pociťovať nesmierne teplo, ktroré pohlcovalo celé moje telo a pevne ho objímalo. Akoby sa ho chcelo celé zmocniť. No ono akoby už zrazu nepatrilo nikomu. Akoby ho už zrazu nikto, nikdy nedržal v náručí, nehladil a nebozkával. Pripadalo mi chvíľou zbytočné a cudzie. No snaď ho nezloží jedna zbytočná epizóda v príbehu človeka. Zbytočná?! Trpko som si pomyslela a vyliezla som z vane. V tom niekto zazvonil u dverí. Prehodila som cez seba župan a pobrala som sa ku nim. Vedela som, že to bude istotne Lukáš. Dúfam len, že si prišiel po veci a dá mi pokoj. Fakt ho nemám chuť počúvať. A čo si vôbec myslí, že sem takto príde a nedá mi o tom ani vedieť? No teraz je to už asi jedno. Otvorila som dvere, nie však do krajiny zázrakov, akoby som chcela. Lukáš stál predo mnou a tvár mál sklenenú k zemi. Tváril sa ako odkopnutý pes, ktorého majú práve utratiť. Keby to bolo len na mne, ja by som dala určite utratiť každého neverného priateľa, manžela a vlastne hocikoho, kto sa vôbec takéhoto závažného činu dopustil. "Ahoj! Prepáč, že som ťa vyrušil, ale volal som ti na mobil snaď desaťkrát, no nedvíhala si mi. Nebol som si istý, či si doma, tak som radšej zazvonil, aby si si nemyslela, že ťa niekto prepadol." "Pochybujem, že by ma niekto prepadol... Žiaľ nepočula som zvoniť mobil, asi sa mi vybila batéria. Čo tu vlastne chceš?" "Hádam ma len pustíš do našeho bytu, nie je len tvoj, nemyslíš?" "Ako chceš! Mne je to jedno. Hlavne sa pobaľ a vypadni!" Lukáš vošiel do obývačky a posadil sa na gauč. "Vieš, Lucka, o tom som sa chcel s tebou rozprávať. Ja viem, nedá sa to len tak odpustiť. To čo som urobil bola moja osudná chyba. Nevedel som čo robím, bol som taký ožratý, že sa na to ani nepamätám." "To ťa ale neospravedlňuje! Čo si preboha o sebe myslíš?" "Ja viem, ale snaž sa ma pochopiť. Aspoň na chvíľu si ma vypočuj! Viem, že o čo ťa žiadam je vlastne nemožné. Ja by som ti to možno ani neodpustil. Ale ja viem aká si ty. Ty si proste iná, výnimočná a preto ťa strašne milujem." "Hmm. To je naozaj zaujimavé. Ja ti odpustím akoby sa ani nič nestalo. Tak si to predstavuješ?" "Nie, Lucka. Prosím ver mi, nevedel som, čo robím. Odpusti mi prosím!"