Weronika

Keď som sa po chvíli upokojila, Iveta mi oznámila, že už musí bežať do práce. Má totiž úplne otrasného šéfa, ktorý by si bez jej pomoci nevedel hádam zaviazať ani šnúrky na topánkach. Fakt sa čudujem ako to s ním môže vydržať tá jeho žena. Podľa toho, čo mi o ňom zvykne rozprávať Iveta, je Ružena snaď hotový anjel! Teda som sa pobrala domov. Do práce som našťastie nemusela ísť, zobrala som si prá dní dovolenku. A vlastne kedykoľvek chcem môžem si zobrať prácu domov. Moja šéfka je ku mne veľmi ústretová a vie oceniť dobre urobenú prácu. Preto by som jej určite nikdy neodovzadala nijaký článok, o ktoróm by som sa fakt neutvrdila, že nie je spravený na sto percent. Veď sme predsa neboli nadarmo vyhlásený za najlepší ženský magazín. Ale o to tu teraz nešlo. Plazila som sa domov akoby som bojovala celý týždeň na bojovom fronte počas druhej svetovej vojne. Po celých prebdetých nociach to ale bolo určite pochopiteľné. Preto som sa rozhodla, že keď konečne prídem domov, zhltnem niečo ľahké a pôjdem si aspoň na chvíľu pospať. Spánok bolo to jediné po čom som momentálne túžila. Samozrejme, že ešte aj po Lukášovi, ale to momentálne neprichádzalo do úvahy. Stále som to nemohla pochopiť. Lenže čím viac som nad tým uvažovala, tým viacej som to nechápala. Bolo to ako by som stále snívala nejaký zlý sen, ktorý nemá konca a chcela som sa vymámiť z jeho útrob. No vedela som, že je čas aby som sa konečne rozhodla. Chcem Lukáša alebo nie? Odpoveď bola však jasná! Lukáš bol nie len môj priateľ, ale bol to aj človek, ktorý ma vedel pochopiť. Vedel sa vcítiť do mojich pocitov, vedel predvídať, čo urobím už skorej než som to spravila. Bol ku mne vždy ústretový, nikdy sa so mnou nechcel hádať a spravil by pre mňa snaď všetko na svete. Ale teraz bola situácia iná, trpko som si pomyslela. Ani neviem ako, dostala som sa pred dvere svojho bytu. Teda nášho. Môjho a Lukášového. Kúpili sme si ho spolu, keď sme sa presťahovali do Bratislavy. Bolo to naozaj ťažké. Práve sme ukončili vysokú školu a nemali sme ani prácu. Lenže Lukáš mal vlastne prácu istú. Po ukončení Policajnej akadémie sa stal jedným z mužov zákona. Jeho príjem síce nebol bohvieaký, no dalo by sa povedať, že stačil na pokrytie nášho nájomného. Preto som nutne potrebovala prácu. Veru nebolo to také ľahké ako som si zo začiatku myslela. Síce som uverejňovala svoje články v niektorých časopisoch, predsa to len nebol stály príjem. No ale predsa som to riskla a skúsila som jednu svoju prácu poslať do prestížneho ženského magazínu. Ani som nečakla, že sa mi ozvú. No oni sa ozvali, a ba čo viac boli nadšený mojou prácou. A tak som teda aj ja začínala od nuly. Konečne som spoznala aký je to pocit zarábať sama na seba a okrem seba živiť aj niekoho iného. Na to som doposiaľ nebola zvyknutá. No s Lukášom to bolo perfektné. Vždy mi pomáhal a keď som nad článkami sedela dlho do noci, nosil mi teplý čaj na stôl s odkazom, napísaným na kúsku lístočka, že sa už nevie dočkať, kedy za ním prídem do postele. Vošla som teda do bytu, zakvačila si kabát do šatníka, odkopla topánky, kabelka pristala niekde na neurčitom mieste. Vbehla som do kúpelne, napustila si plnú vaňu vody, pridala som do nej čokoládovú penu do kúpeľa a pomaly som sa vyzlieka a vkĺzla do tej priejemnej horúčavy, ktorá tam už na mňa čakala.